V prológu sleduje filmový kritik Allan Felix s dojatím finále romantického hitu Casablanca (1942), v ktorom postava Humphreyho Bogarta prenecháva milovanú ženu svojmu sokovi. Nasledujúci dej potom líči snahy Allana, ktorého opustila manželka, o zoznámenie s novou ženou. V tom, ako niekoho „zbaliť“, mu radí oživená bogartovská postava štylizovaná do drsného protagonistu detektívky Maltézský sokol ale i jeho priatelia Dick a Linda Christieovci. Ich snahy Allan trápne marí pokusmi využiť “Bogartove” rady.

Film Zahraj to znovu, Sam vznikol v roku 1972 a od uvedenia Casablanky ho delilo tridsať rokov. Od jeho premiéry uplynul ešte dlhší časový úsek, čo nás oprávňuje vnímať ho spätne ako stretnutie dvoch ikon: bogartovskej a allenovskej postavyV prológu komédie Herberta Rossa sleduje filmový kritik Allan Felix s dojatím finále romantického hitu Casablanca (1942), v ktorom navonok cynický hrdina v podaní Humphreyho Bogarta prenechává milovanú ženu svojmu sokovi.

Príbeh vychádza z románu Johna Ajvide Lindqvista, švédskeho bestselleru prekladaného do mnohých ďalších jazykov. Názov filmu je parafráza jednej z populárnych pesničiek, zároveň však upozorňuje na to, že upír môže vkročiť do vášho bytu, až keď ho vyslovene pozvete. Potom však... Temný, hrozivý a strašidelný horor má vynikajúcu atmosféru, inteligentne sofistikovanú a zároveň presvedčivú zápletku, a dokonca obsahuje aj metaforickú výpoveď o osude a priateľstve. Výrazne prekračuje hranice žánru a stáva sa dielom, ktoré má predpoklad na veľký úspech nielen vo švédskej distribúcii.
Napínavý dej sa odohráva na zimnom štokholmskom sídlisku začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia. Oskar Eriksson je úplne normálny, sympatický dvanásťročný chlapec. Len trochu osamelý, nerozumie si s novými spolužiakmi a z nudy začne zbierať novinové výstrižky o sériových vraždách a podobných prípadoch. A práve vtedy spoznáva Eli, svoju novú mladú susedku. Tiež veľmi osamelú. Začína sa podivuhodné priateľstvo, už od začiatku plné hrozivého tajomstva, ktoré Oskar postupne odhaľuje až k prekvapujúcej pointe. Film mal svetovú premiéru na MFF Rotterdam 2008.

Nový film známeho gruzínskeho režiséra Otara Ioselianiho žijúceho vo Francúzsku nezaprie väzby na jeho predošlý film Zbohom, môj sladký domov (2001). Avšak zatiaľ čo bonvivánsky šľachtický otec v závere filmu Zbohom, môj sladký domov od rodiny s ľahkým srdcom odchádza, hrdina snímky Ráno v Benátkach, robotník Vincent, sa k nej po dočasnom úteku naopak vyrovnane vracia. Vincent žije v malej francúzskej dedine a jeho dni sú jeden ako druhý. Vstáva ráno o piatej, ide autom na stanicu a odtiaľ vlakom do chemickej továrne, kde pracuje ako zvárač. Počas dňa ani nemá čas v kľude si vyfajčiť cigaretu. Manželka ho považuje skôr za údržbára schátraného domu, jeho dvaja synovia už majú svoj vlastný svet a nestoja o to, aby im doň otec zasahoval. To isté platí aj o Vincentových rodičoch. Na hobby – maľovanie – Vincentovi vôbec nezostáva čas. Preto niet divu, že starnúci muž jedného dňa pred bránou do fabriky neuhasí cigaretu a namiesto do práce sa vyberie do sveta... V hlavnej úlohe filmu sa po prvýkrát objavuje jeden z najvplyvnejších francúzskych producentov – Jacques Bidou – majiteľ parížskej spoločnosti JBA production.

Hrdinami tejto animovanej komédie, vychádzajúcej z rovnomenného televízneho seriálu sú malé plastové hračky. Kôň, Kovboj a Indián žijú v zapadnutom mestečku. Pri pláne prekvapiť Koňa ručne vyrobeným darčekom k narodeninám sa Kovbojovi a Indiánovi podarí zničiť dom, v ktorom spoločne žijú. Od tejto chvíle čaká na nerozlučnú trojicu priateľov celý rad bizarných dobrodružstiev, ktoré ich zavedú do paralelného podmorského sveta, polárnych pustatín i k žeravému zemského jadru.

Slávny film, u nás roky zakázaný, vznikol podľa rovnomennej knihy Artura Londona ako autentické svedectvo jedného z protagonistov vykonštruovaného procesu so „spikleneckým centrom“ R. Slánského v r. 1952. Presvedčený komunista, interbrigadista, pred zatknutím námestník ministra zahraničia, účtuje s minulosťou svojej strany. Je iróniou osudu, že rukopis knihy priviezol do Prahy v deň, keï tam vošli sovietske tanky. Sugestívna, hoci trochu chladná analýza obludných mechanizmov moci, zachytáva kruté výsluchy, manipuláciu s obžalovanými, nátlak vedúci k falošnému priznaniu. V druhom pláne sa odvíja osud Londonovej rodiny i história vzniku knihy. Film o tragédii slepej viery, schopnej zmeniť sa a prispôsobiť akýmkoľvek podmienkam.

Druhý kolibský film jedného z autorov francúzskeho „nového románu“ A. Robbe-Grilleta. Vo svojich literárnych i filmových dielach smeroval cez výrazné potlačenie deja či rozprávania k situáciám, v ktorých postavy a predmety vystupujú v „hre“ bez podrobnejšej psychologizácie no s úsilím o výraznú metaforickosť výpovede. Neprehľadná detektívna historka o ukradnutom obraze je súčasťou pradiva efektných špekulácií na tému vzniku rozprávania. V kaviarni Eden sa schádza skupina univerzitných študentov, oddáva sa tu improvizovaným výstupom, skrývajúcim pod ironickým obalom romantické sny na tému násilia a vášne. S príchodom exotického cudzinca Duchemina sa rozvíja dobrodružstvo, v ktorom sa pátrajúce dievča dostáva na tuniský ostrov Džerba, kde stretáva priateľov, Duchemina i kaviarenského čašníka Franca, ktorým prisúdi role lupičov, postupne hynúcich v snahe získať obraz. Robbe-Grilletova poetika pohrávania sa s konvenciami rozprávania sa dnes môže (a nemusí) javiť ako neplodný, chladný experiment, koncipujúci realitu a imagináciu v jedinom pláne, s tendenciou privádzať obecenstvo i kritikov do rozpakov.

Film Heleny Třeštíkovej je unikátnym časozberným dokumentom, mapujúcim štrnásť rokov v živote mladej narkomanky a jej márneho zápasu so závislosťou. Prečo začala brať drogy? Ako sama hovorí – chcela sa odlišovať. Píše sa rok 1996 a vtedy devätnásťročná Katka žije v terapeutickej komunite Sananim v Němčiciach s nádejou na obyčajný život – túži mať priateľa a raz aj rodinu. Happy end sa však nekoná. Režisérka zaznamenáva vo filme rok za rokom Katkino klesanie nižšie a nižšie po špirále krádeží, prostitúcie, fyzického i psychického chátrania, po špirále, prerušovanej len občasným vzopätím nádeje a odhodlania s drogou skoncovať. Jej túžba je úprímná, droga však nakoniec vždy zvíťazí. Podarí sa Katke konečne nájsť silu vo chvíli, keď otehotnie a budúce materstvo jej ponúkne životnú motiváciu?

Film enfant terrible súčasnej francúzskej kinematografie Gaspara Noého sa pohybuje na pomedzí halucinácie a reality. Snímka Vojdi do prázdna z prostredia tokijských nočných klubov rozpráva o láske, živote i smrti. Noé o svojom filme, nominovanom na MFF Cannes na Zlatú palmu, povedal: „Vojdi do prázdna bude divákov desiť, rozplače ich i zhypnotizuje." Po tragickej smrti rodičov pri autonehode súrodencov Oscara a Lindu rozdelia. Stretnú sa až po čase v Tokiu - v rušnom, tajomnom a pre dvoch mladých ľudí nebezpečnom meste. Oskar pracuje ako drogový díler, Linda v striptýzovom bare. Obaja si sľúbia, že sa už za žiadnych okolností nikdy neopustia. Počas jednej noci je však Oscar pri policajnej razii zastrelený. Lenže sľub, ktorý dal sestre mu nedovolí opustiť tento svet. Jeho duch blúdi nočným Tokiom a realita stráca pevné obrysy. Prítomnosť sa začína miešať s minulosťou i budúcnosťou a vytvára vizuálne úchvatný a zároveň desivý koktejl.

Sny, predstavy a skutočnosť slovenskej metropoly počas vojny v obrazovej a myšlienkovej štylizácii surrealistickej „rozprávky“ podľa Tatarkovej literárnej predlohy z r. 1945. Cez množstvo symbolov, narážok a inotajov je zobrazený postoj skupiny mladých nadrealistov voči dusnému ovzdušiu dejinnej kataklizmy, od ktorej sa dištancovali orientáciou na hľadanie výlučných zdrojov tvorby. Stelesňuje ich Anabella ako symbol krásy, duchovného dobrodružstva a ideálu. Tajomná múza vstupuje excentrickým mladým básnikom a maliarom do života a tvorivého azylu, aby pre nich navždy zostala túžbou, predstavou a snom. Sama sa vznešeného údelu múzy vzdáva, aby si zachránila život po boku muža s istotou sa pohybujúceho na zemi i vo vlastnom vnútri – tiež „tvorcu“: objednávkového remeselníka. Jej ľudský osud je elitnej skupine ľahostajný: chcú sa inšpirovať, vzrušovať, nie vyrušovať skutočnosťou, ktorá páli. Nekonvenčne komponovaný film o slobode a poslaní umenia, o tvorbe a rutinérstve, o liečivej a tvorivej sile ľudských vzťahov (najmä v období totálnej deštrukcie zvonka) je priekopníckym experimentom, ktorý však nenašiel výraz pre hodnoty surrealizmu a zostal bez nasledovníkov.

Vo svojom prvom celovečernom diele sa vynikajúci (už tri desaťročia známy) scenárista, výtvarník a režisér animovaných (príp. kombinovaných) filmov, osobnosť svetového formátu, vracia k dvom zdrojom svojej surrealistickej poetiky – ku Carollovej Alici v krajine zázrakov a k východiskám vlastnej tvorby. Inšpiroval sa knihou, predovšetkým však projektuje vlastné snové pocity, zážitky, predstavy a spomienky z detstva a zapája ich do Alenkinho príbehu. Využíva zvláštny odcudzovací efekt, akoby chcel diváka uistiť o neurčiteľnosti hraníc skutočného sveta a „reálneho“ neskutočna fantázie. Film Něco z Alenky je esenciou nápadov, trikov a výtvarných prvkov z predchádzajúcich Švankmajerových diel. Výtvarné a významové nonsensy vychádzajú z princípu absurdnej grotesky a čierneho humoru. Oslobodená imaginácia smeruje k oslobodeniu imaginácie diváka. Táto formálne najkomplexnejšia autorova vízia je ako celovečerný film zaťažená epizodickosťou a chýba jej gradácia. Pozornosť púta sugestívne pôsobiaca zvuková partitúra.

V roku 2092 je Mars prázdninovým rezortom a Nemo Nikto žije bežný život po boku svojej ženy Elise a ich troch detí. Mr. Nikto je 117-ročný muž - najstarší človek na svete a posledný smrteľník v časoch, keď sa vďaka vedeckým poznatkom už neumiera. Nemo spomína na svoje tri životy, ktoré možno prežil s troma rôzymi ženami... V živote záleží len na rozhodnutiach, ktoré v jeho priebehu robíme. Každý má nekonečne veľa možností a robí dobré i zlé rozhodnutia. Nemo Nikto si predstavuje všetky možnosti, ktoré mal. V každej situácii mal na výber a zvolil si jednu z možností. Tvorcovia filmu domýšľajú minimálne dve z nich. Na podobnom princípe sú postavené napríklad filmy Lola beží o život, či Srdcová sedma. S rozpočtom 37 miliónov Eur je Pán Nikto zatiaľ najdrahším belgickým filmom.

Únos Dä-sua sa odohrá rovno pred jeho domom, kde doposiaľ pokojne žil so svojou rodinou.

Kdesi v podivnom domácom väzení sa z televízie dozvie, že jeho žena bola medzičasom brutálne zavraždená a on je z tejto vraždy podozrivý. V tmavej miestnosti strávi pätnásť rokov, než sa jedného dňa rovnako nečakane ocitne na slobode. Od tej chvíle sa zameria na pomstu. S pomocou mladej Mido svojho väzniteľa nájde, lenže dotyčný muž ho postupne usvedčí z dávnej viny. Zložitá dráma, v ktorej sa nakoniec odhalia fatálne vzťahy medzi Dä-suom a Mido, je plná napätia a tajomnosti, ale podľa slov režiséra je predovšetkým úvahou o pomste a o túžbe, ktorú pocíti každý, lenže málokto ju aj uskutoční, pretože spoločnosť ju zatracuje ako negatívnu a deštruktívnu.

Píše sa rok 1957 a v San Franciscu sa koná súdny proces kvôli básni Vytie. Film tieto pamätné dni pripomína prostredníctvom troch vzájomne prepojených línií: búrlivého života Allena Ginsberga, ktorý sa snažil nájsť svoje skutočné umelecké vyjadrenie, spoločenských reakcií na „obscénny" predmet procesu a halucinogénnej animácie, ktorá evokuje prekvapujúcu originalitu legendárneho literárneho diela. Všetky tri roviny vyúsťujú v žánrovom hybride, ktorý brilantne zachytáva kľúčový okamih - zrod alternatívnej kultúry. Autori vo svojom hranom debute dokonale využívajú dokumentaristické korene a vyjadrujú sa ako skúsení rozprávači príbehov. Rozširujú predstavu, že „skutočný príbeh" môže byť stvárnený nielen trvaním na faktoch, ale aj odvodenou filmovou víziou, a tak je možné zachytiť ducha doby. Skvelá interpretácia nesmrteľnej básne a myšlienok novej generácie.

Legendárny western slávneho Sama Peckinpaha rozpráva o dvoch slávnych pištoľníkoch a bývalých priateľoch, ktorí teraz stoja na rôznych stranách zákona. Pat Garrett sa stal šerifom a jeho úlohou je dostať Billyho a jeho komplicov. Autorom hudby je Bob Dylan, ktorý si zahral tajomného mladíka Aliasa. Film rozpráva nielen o rozpade jedného priateľstva, ale i o súmraku celého jedného sveta a filmového žánru.

Okolo šťastného manželského páru ako okolo slnka obiehajú nešťastné a osamelé životy ich priateľov a príbuzných. Ako ich dôverníci vidia až na dno ich domotaných životov, ich priateľstiev, osamelosti, nádeje a zúfalstva, vnímajú vznik nového i zánik starého. Všetko by bolo v poriadku, keby sa jedna slobodná kamarátka nezaľúbila do ich syna. Režisér Mike Leigh, šesťkrát nominovaný na Oscara, občas prezývaný aj "antropológ s kamerou", prichádza s ďalšou skvelou štúdiou medziľudských vzťahov. A na to, aby všetko vyrozprával, mu vo filme stačí jeden rok.

Je zima. Na priestranstve pred väznicou padá sneh. Hudobníci v santaclausovských oblečkoch odhadzujú kelímky s horúcou kávou a slávnostne vítajú dievča Lee Geumja. Za zločin, ktorý nikdy nespáchala, si vo väzení odsedela trinásť a pol roka. Jediné, po čom celú ten čas obklopená rôznymi ženami túžila, bola pomsta. Pomsta mužovi, za ktoré zločin musela pykať a ktorý ju pripravil o spokojný život s vlastnou dcérou. Postupne vychádza najavo, že Geum-ja pomáhala pri únose päťročného chlapca, ktorého jej komplic chladnokrvne zavraždil. Keď sa potom ukázalo, že by mohli byť odhalení, uniesol jej dcéru a pod hrozbou, že ju tiež zavraždí, donútil hlavnú hrdinku, aby sa k zločinu priznala a niesla za neho vinu. Z devätnásťročnej dievčiny sa tak stala vrahyňa detí, ktorej exemplárne potrestanie žiadali davy ľudí. Ako sa krásna Geum-ja pomstí? Čo skrýva jej anjelska tvár? Kto jej pomôže?

Francis a Marie sú blízki priatelia. Jedného dňa sa zoznámia s Nicolasom, mladíkom z vidieka, ktorý práve pricestoval do mesta. Nasleduje jedna katastrofálna schôdzka za druhou. Bez ohľadu na to, či sa odohrajú v skutočnosti alebo len v predstavách, ani jedna nedopadne dobre a Francis i Marie sú čoraz posadnutejší predmetom ich túžob. Čím náruživejšie súperia o priazeň nového kamaráta, tým hlbšie trhliny jatria ich kedysi neotrasiteľné priateľstvo. Imaginárne lásky, druhý film Xaviera Dolana je štúdiou zaľúbenosti - sledujeme v ňom všetky štádiá typického milostného príbehu, na začiatku je zoznámenie a na konci slzy. Film na pozadí jednoduchej zápletky odhaľuje celú paletu fáz lásky a jej subjektívneho vnímania - rozpútané vášne, očakávanie, zmätok, poníženie a nakoniec samotu.

Začína to honosnou svadbou, končí zánikom sveta. Nový film permanentného dánskeho provokatéra rozpráva uhrančivý príbeh dvoch sestier, z ktorých tá mladšia sa práve vydáva a čaká dieťa. Svadobná slávnosť sa odohráva na starobylom vidieckom sídle a všeobecnú povznesenú náladu pokazí náhla hrozba v podobe červenej planéty, ktorá vystúpila spoza Slnka, čo pre Zem znamená bezprostrednú katastrofu...

Režisér Lars von Trier je povestný precízne gradovanou atmosférou s neočakávanými zápletkami i zvratmi, ktoré ústia do ešte neočakávanejšieho konca. Známy je aj náročným vedením hercov - najmä herečiek. Pred svetovou premiérou v Cannes uviedol: „Konce všetkých svojich predchádzajúcich filmov pokladám za šťastné. Toto je môj prvý film s nešťastným vyústením..."

Svetoznáma filmová verzia 5. dielu Kieœlowského vynikajúceho televízneho cyklu Dekalóg prispieva ako novodobá variácia piateho prikázania biblického Desatora („Nezabiješ“) do diskusie o treste smrti. Zaznamenáva chladnú premyslenú vraždu bez motívu i rovnako chladnú, premyselnú a absurdnú popravu. Prostredníctvom paralelnej montáže sledujeme troch neznámych ľudí, ktorých cesty sa v jeden deň náhodou pretnú: nesympatického taxikára, zasmušilého mladíka a optimistického čerstvého advokáta. V niekoľkých okamihoch sa z nich stanú obeť, vrah a obhajca. Násilnícky spôsob rozprávania podporuje depresívne zelené tónovanie obrazu, ktorého nevľúdnosť dávkuje prísny, naliehavý strih. Základom úspechu celého Dekalógu sú rafinovane premyslené scenáristické konštrukcie: zámerná nedramatickosť, atmosféra napätia a tajomstva, až úzkostlivé „odpsychologizovanie“ postáv, úspornosť a funkčnosť dialógov. Diagnóza spoločnosti – bez sentimentu, cynizmu či moralizovania – naznačuje cestu spásy v sebapoznaní a vo formovaní vlastného osudu (tvoreného reťazcom náhod) uvedomelou morálnou voľbou.

Nostalgická tragikomédia talentovaného islandského filmára Dagura Káriho (Albín menom Noi, Outsider) nás privádza do jedného newyorského baru. Jeho majiteľ Jacques je neprívetivý frfloš, ktorý už chce zavesiť svoje remeslo na klinec. Nájde si preto na ulici svojho nasledovníka, mladého a hanblivého povaľača a rojka Lucasa, ktorý ale nemá na profesiu barmana správnu náturu. Veľmi skoro sa ukáže, čo skutočne znamená mať „dobré srdce".

Prvý farebný film vynikajúceho francúzskeho komika Pierra Étaixa sa vyznačuje fantastickou grotesknosťou a muzikálovo-poetickou aurou, ktoré dôverne poznáme z filmov Étaixovho súčasníka Jacquesa Tatiho. Moderný svet zisku, spotreby a stereotypov sa stáva kulisou snenia, radosti a zamilovanosti.
Etaix zde opět představuje svého typického smutného hrdinu v černých šatech a s melancholickým výrazem. Ten se víceméně odevzdaně ožení s dcerou majitele koželužny Florence, kterou hraje Etaixova skutečná manželka ze známého klaunského rodu Annie Fratelliniová. Po deseti letech vedou oba stereotypní maloměšťácký život. Jenže Pierre, pracující v tchánově podniku, se zamiluje do nové mladé sekretářky Agnes. Musí si projít četnými trápeními, ale také nejrůznějšími představami, než pochopí, že jeho velká láska nemá budoucnost. Přitom sám projde jistou proměnou a rád se přivítá s rovněž „omládlou" manželkou, vracející se z dovolené.

Čiernobiely príbeh začína monológom pripomínajúcim historku, ktorá sa odohrala 3. januára 1899 v Turíne, keď sa filozof Nietzsche stal svedkom bičovania koňa, v dôsledku čoho postupne prepadol šialenstvu. Hlas rozprávača uzatvára: „Nevieme, čo sa stalo s koňom." Film ponúka predpokladaný osud koňa, ale v skôr tušených obrysoch. Strohá dejová línia sa odohráva v priebehu piatich dní na odľahlom gazdovstve počas nevľúdnej veternej smršte, kde v neúprosných podmienkach a mlčanlivosti žijú starnúci muž s dospelou dcérou. Ich priam asketický rutinný stereotyp je inscenovaný s dokonalou precíznosťou a úmyselným opakovaním každodenných úkonov. Zdanlivo realistická dejová linka ústi viacvýznamovým posunom do metafyzického podobenstva, a vlastne „metafilmového" rébusu.

Nádeje a obavy mladého manželského páru zachytené v deň, kedy sa im má narodiť prvé dieťa, sú kaleidoskopom krátkych epizód, vízií, vnútorných monológov a dokumentárnych útržkov. Polyfónne komponovanú mozaiku tvoria udalosti spojené s budúcou rodičkou, ktorá si zvyká na pôrodnicu a s jej mužom – televíznym opravárom, pri jeho pracovných návštevách v rôznych bytoch a príhodách, ktoré zažije na ulici. Obaja vnímajú prostredie a okolnosti, v ktorých sa ocitajú, v akejsi prenikavej pozornosti, v súlade s aškenazyovskou poetikou ozvláštnenej všednosti. Film plný zachytávaných dojmov, ladených sentimentálnou skepsou, upútal nie myšlienkovým obsahom, ale pozoruhodnou formou. Zámerná roztrieštenosť dejovej línie, inkoherencia, „zmätok“ zvyšovaný poetickými vsuvkami, prehadzovanie časového sledu – to všetko držalo pohromade krúživým pohybom okolo čakania na príchod novej bytosti. V dobe vzniku pôsobil film skoro ako zjavenie, a hoci po rokoch zovšednel a vyčnieva z neho krotký obsah (hoci aj s protivojnovo cielenými scénkami, naznačením rasistických predsudkov, bezcitnosti k starobe, dogmatickému mysleniu, hladu po láske – to všetko sa ale iba mihne ako „ideová kolekcia“), upúta hebkou, zložito budovanou štruktúrou rozprávania, sprostredkujúcou impresívne vnemy všedného života.

Mystický príbeh o sile viery, moci a pute lásky a miere sebaobetovania, sa odohráva v zapadnutej dedinke v severnom Škótsku v 70. rokoch. Sugestívna drsná krása čiernych zátok a zelených pastvín poskytuje vynikajúcu scenériu pre dejisko bolestných romancí. Hlboko veriace protestantské dievča, mladá a naivná Bess, sa vydá za svetaskúseného ťažiara Jana, ktorý pracuje na naftárskej plošine v Severnom mori. Jan je silne priťahovaný nevinnosťou a čistotou dievčaťa, ktoré sa pravidelne rozpráva s Bohom. Krátko po sobáši ale Jan utrpí pri explózii úraz a trvalo ochrnie na celom tele. Bess sa obviňuje, pretože sa predtým vrúcne modlila k Bohu, aby jej ho vrátil domov.

Jan neznesie myšlienku, že sa už nikdy nebude môcť milovať a presvedčí Bess, aby spala s inými mužmi. Jej mimomanželské sexuálne aktivity, doma podrobne líčené, mu snáď prinesú úľavu a vyslobodenie. Keď sa Bessino správanie rozkríkne po dedine, kde žije, ľudia sa jej začnú vyhýbať a nakoniec je svojím okolím vyobcovaná. Sympatizuje s ňou len jej švagriná Dodo. Takmer všetkými opustená Bess sa napriek tomu rozhodne naplniť to, čo vidí ako svoj osud...

Dve dekády od pádu železnej opony stále nezmazali rozdiely medzi krajinami bývalých blokov. Koprodukčná dráma s prvkami mágie, tragikomédie i trileru rozpráva o tom, že ak život nestojí za nič, geografickým presunom sa z ničohonič nezlepší. Hlavná hrdinka Mona s maďarsko-rumunskou krvou rozpráva nezvyčajne príjemnému úradníkovi na "sociálke" svoj príbeh. Chce totiž získať do opatery svoju malú dcérku, ktorú nechala u tety, keď sa vydala na Západ hľadať „šťastie". Skúsenosti, ktoré Mona získava počas nedobrovoľnej prostitúcie v liverpoolskom bordeli s menom Pascalova knižnica, nie sú práve najpríjemnejšie. Mizanscéna dýcha zvláštnou nechutnou atmosférou, ktorá akoby vznikla zmiešaním mliečneho baru z Mechanického pomaranča a videoklipov Lady Gaga. Fantastické sekvencie režisér objasňuje vlastným detstvom, kedy si údajne na sivom sídlisku predstavoval „farebnejšiu" realitu.

Je Štedrý večer a niekoľko obyvateľov zasneženého nórskeho mestečka sa pripravuje na dôležitý okamih roka. Tradičné rodinné oslavy to ale práve nie sú: milenka pripravuje romantickú atmosféru pre svojho ženatého milenca; opustený manžel sa prezlečie za Santa Clausa, aby mohol stráviť chvíľu so svojimi deťmi; iný muž uprednostní prácu pred spoločným večerom so ženou. Chlapec zaľúbený do spolužiačky zaklame, len aby s ňou mohol byť o niečo dlhšie; milenci na úteku potrebujú pomoc cudzieho človeka a starý manželský pár prichádza o to najcennejšie, čo v živote mal.

Láska vo všetkých svojich aspektoch, fázach a veku je hlavnou témou šiesteho dlhometrážneho filmu jedného z najslávnejších nórskych režisérov súčasnosti. V snímke sa mieša humor a smútok, šťastie a beznádej, ale stale je v nej prítomná nádej a odpustenie.