SLADKÝ ŽIVOT Felliniho majstrovské dielo o neschopnosti komunikácie medzi ľuďmi a o spovrchnení viery zaznamenávajúce výrazné súdobé zmeny spoločenského vedomia na prelome 50. a 60. rokov 20. Storočia je jedným z najvýznamnejších diel svetového filmu. Nie je uzavretou filmovou drámou, ale skôr mozaikou výjavov z niekoľkých dní v živote mladého novinára Marcella, pohybujúceho sa v sprievode fotografa paparazza v atraktívnom a škandálnom panoptikálnom svete rímskej smotánky. Marcello je človek v podstate vážny a seriózny, ktorý však pri svojej práci poznal „sladký“ život vyššej spoločnosti a podľahol mu. Stáva sa hrdinom erotických škandálov, divokých večierkov vo vilách a zámkoch, zvrhajúcich sa na pitky a orgie, prehýrených nocí, po ktorých prichádza kalné ráno, odhaľujúce druhú stranu tohto života. Dvaja ľudia by mu mohli pomôcť v jeho súčasnej duševnej kríze: filozofujúcí spisovateľ Steiner a mladučké dievča Paola. Prvý však končí ťažko pochopiteľnou samovraždou a Paolin hlas, volajúci Marcella k lepšiemu životu, je príliš slabý. Pre Marcella už niet cesty späť. Prínosom
búrlivo prijatého filmu (mimoriadna divácka návštevnosť, snahy o jeho
zákaz v parlamente, útoky časti katolíckej cirkvi) so strhujúcim
tempom, viacerými až bizarne pôsobiacimi scénami a s výrazným podielom
hudby je o. i. aj vytvorenie moderného hrdinu s novým spôsobom civilnej
hereckej interpretácie (z Mastroianniho sa po veľkom úspechu tohto
diela stala medzinárodná hviezda). V ucelenej podobe je tu už
obsiahnuté všetko, čím sa vyznačujú nasledujúce autorove diela –
vrátane toho najosobnejšieho, najvnútornejšieho a možno aj najlepšieho
– 8 1/2. O filme Scéna a film, film a skutočnosť Kto tú scénu dakedy videl – a je
nás takých od premiéry Sladkého života naozaj veľa – nikdy na ňu
nezabudne: plavovlasá americká filmová hviezda Sylvia (Anita Ekberg) sa
na konci jednej búrlivej rímskej noci, už tesne nadránom úplne náhodou
dostane pred fontánu di Trevi; očarená jej mohutnosťou do nej vchádza a
postupuje až k prúdom stekajúcej vody; nastavuje tvár chladným kvapkám,
slastne sa oddáva tomu pôžitku a volá na svojho spoločníka, bulvárneho
reportéra Marcella (Marcello Mastroianni), aby prišiel za ňou; ten je
spočiatku trochu rozpačitý, no potom vstupuje do fontány aj on;
pristúpi až tesne k Sylvii, šepká jej slová, v ktorých je túžba i
zmätok, nakloní sa k nej, takmer ju pobozká, no odrazu prestane tiecť
voda, čo oboch preberie z omámenia; nasledujúci záber ich ukazuje v
šerom svetle svitania, obaja malátne vychádzajú von, počujeme jemne
melancholickú hudbu. Tá scéna vošla do dejín filmu. Pravdaže, Fellini
po Sladkom živote nakrútil ešte ďalšie filmy, a viaceré z nich sa tiež
dočkali úspechu. V predstavách mnohých ľudí však vystupuje ako režisér
Sladkého života a tento dva a pol hodinový film sa im redukuje na scénu
pri fontáne. V tejto schopnosti reprezentovať dielo, autora i aktérov
je táto scéna jedinečná. A nemôže jej konkurovať ani iná scéna z tohto
filmu, kde sa súčasťou neviazaných osláv zrušenia manželstva stáva
striptíz ženy, ktorá sa práve rozviedla. Je príznačné, že scéna pri
fontáne natrvalo poznamenala obraz jej protagonistky. Ako sme sa mali
možnosť presvedčiť pri jej nedávnej návšteve u nás, švédska herečka
Anita Ekberg sa už dávno pre verejnosť stala tou herečkou, ktorá sa
„kúpala vo fontáne di Trevi“. A zo slávneho historického monumentu,
ktorý tu poskytol kulisu, množstvá vody dodnes nezmyli stopy filmového
erotizmu: je to stále fontána, kde sa „kúpala Anita Ekberg“. Táto scéna
teda vošla nielen do dejín filmu, ale aj do novodobej mytológie, ktorá
sa zmocňuje prvkov z prítomnosti i minulosti, aby z nich stvorila
príbehy a scény odohrávajúce sa na hranici medzi skutočnosťou a
fikciou. Keď sa k nám dnes Felliniho slávny film po desaťročiach
vracia, máme možnosť odpútať sa od tejto mytológie a presvedčiť sa, že
hoci táto scéna dodnes nestratila nič zo svojej pôsobivosti, rozhodne
na ňu nemožno zredukovať celé posolstvo filmu. Veď rovnako pôsobivo
vyznievajú aj viaceré ďalšie. Napríklad hneď tá zo začiatku filmu, keď
sa Marcello z kabíny helikoptéry, prevážajúcej nad Rímom sochu Krista
(márne), pokúša dohovoriť sa so ženami v plavkách, ktoré sa opaľujú na
streche. Alebo tá, kde bezohľadní paparazzi na ulici obklopia ženu,
ktorá ešte nevie, že prišla o deti i muža, žartuje s nimi a oni ju
zatiaľ fotografujú. Alebo tú z konca filmu: Marcello sa v hukote mora
pokúša porozumieť, čo mu hovorí dievča na druhej strane zátoky,
nakoniec to vzdáva, odchádza, vidíme už len jej nežný pohľad a gesto na
rozlúčku... To všetko sú nádherné scény a tento film nás plynulo vedie
od jednej k druhej bez toho, aby ich zjednocoval líniou nejakého
príbehu, od počiatku smerujúceho k záverečnému rozuzleniu zápletky.
Možno až dnes, keď sa filmový jazyk definitívne uvoľnil a prestal
podliehať diktátu klasickej schémy príbehu, dokážeme oceniť Felliniho
režisérsky rukopis, jeho zmeny rytmu, jeho prechody, ktoré nás unášajú
nepredvídateľným spôsobom, jeho zdanlivo svojvoľné striedanie tém,
scenérií a výrazových registrov. Možno až dnes máme príležitosť
pochopiť, do akej miery sa to všetko v tomto filme podieľa na
dômyselnom budovaní jeho vlastného, felliniovského sveta. Túto
príležitosť máme okrem iného aj preto, že tento film dnes už nemusíme
vnímať cez clonu škandálov, ktoré ho pri jeho uvedení sprevádzali. Tí,
čo vo filmoch hľadajú erotické vzrušenie, určite v súčasnej produkcii
nájdu tisíc iných, ďaleko explicitnejších a jednoduchších podnetov na
uspokojenie svojich túžob. A dá sa predpokladať, že svoju pozornosť
obrátia inam aj pokračovatelia tých strážcov mravnosti, čo kedysi
Sladký život zaradili na zoznam filmov nevhodných pre katolíkov.
Skrátka, máme dnes príležitosť pozerať sa na tento film ako na ozajstné
umelecké dielo veľkého režiséra. Možno konečne uveríme, že erotika je
tu súčasťou vytvárania portrétu súčasného človeka a že melanchólia a
skepsa jeho postáv nie sú módnou manierou, ale vyplynuli z úsilia o
zachytenie jednej dôležitej dimenzie našej situácie vo svete. A dnešný
odstup nám dovoľuje zachytiť aj zvláštnu povahu Felliniho obrazov:
pripomínajú sny, no hovoria o skutočnom živote viac než objektivistické
a realistické zobrazenia. viac: http://www.csfd.cz/film/2604-sladky-zivot-dolce-vita-la/
Federico Fellini (20. 1. 1920, Rimini – 31.10.1993) narodil sa v rodine hoteliéra. Spočiatku kreslil vtipy, neskôr pôsobil ako gagman a od roku 1939 i ako scenárista. Od roku 1944 spolupracoval s R. Rossellinim ako scenárista a asistent réžie. Štyri jeho filmy získali Oscara v kategórii najlepší zahraničný film – Cesta (1954), Cabiriine noci (1957), Osem a pol (1962) a Amarcord (1973). Piateho Oscara získal za celoživotné dielo v r. 1993. V siedmich jeho filmoch stvárnila hlavnú ženskú úlohu Giulietta Masina, s ktorou bol ženatý od r. 1943 až do svojej smrti. Na 57. MFF v Benátkach v roku 2000 mal premiéru 68 minútový dokument Fellini racconta – Un autoritratto ritrovato (V – Fellini rozpráva: objavený autoportrét, r. Paquito Del Bosco) o tomto režisérovi, ktorý patrí k najvýznamnejším osobnostiam svetovej kinematografie. Na MFF Art Film Trenčianske Teplice 2003 prebehol seminár s názvom Federico Fellini, veľký klamár, ktorý hovoril vždy pravdu za účasti jeho bývalých spolupracovníkov.
|
