|
SOLARIS
Solaris,
Rusko, 1972, far., 165 min
Sobota 27.jún 2009, 20:00
Mnohovýznamové dielo, nakrútené na motívy rovnomenného
filozofického sci-fi románu Stanislawa Lema. Príbeh
niekoľkých postáv sa odohráva na kozmickej stanici,
umiestnenej na obežnej dráhe nad planétou Solaris,
ktorá predstavuje dosiaľ neznámu formu vedomia. Planéta,
majúca formu akéhosi „oceánu“, je jediným
organickým celkom, schopným zhmotňovať ľudské myšlienky.
Pomocou záhadnej plazmy sa vedci stretávajú s vlastnou
minulosťou – a ich materializované utajované
predstavy a spomienky vyzývajú hrdinov tvárou v tvár
tajomnej mimozemskej civilizácie k porovnaniu s vlastnou
kultúrou a ich vlastnými „Ja“. Stretnutie ľudských
bytostí s nepochopiteľnou realitou, priečiacou sa ľudskému
rozumu, vyvoláva nevyhnutné otázky o zmysle života, o
hraniciach poznania, ale i o sebareflexii každého
jedinca. Existenciálne podobenstvo fenomenálneho umelca
i bez výrazných zvláštnych efektov dodnes strháva
svojou vizuálnou pôsobivosťou a emocionálnou krehkosťou,
s ktorou pojednáva o „veciach kozmických i pozemských“.
(ASFK)
Prístupný:
Réžia: Andrej Tarkovskij
Scenár: Andrej Tarkovskij, Friedrich Gorenštajn,
Kamera: Vadim Jusov, Hudba: Eduard Artemiev, Námet:
Stanislaw Lem – román
Hrajú: Natália Bondarčuk (Harey), Jurij Jarvet
(Snaut), Donatas Banionis (Kris),Antalolij Solonicyn
(Sartorius), Vladislav Dvoriecky (Burton)
Ocenenia: 1972: Veľká cena poroty - MFF Cannes
viac: http://www.csfd.cz/film/32352-solaris-solaris/
video/trailer: http://www.youtube.com/watch?v=1Tob56MebI8
RECENZIA
Solaris ako zrkadlo pozemských túžob i tiesní
Hoci si k filmu Solaris Andrej Tarkovskij vždy zachovával
určitý odstup a vo svojej tvorbe mu nikdy neprikladal
prílišnú dôležitosť, s odstupom času sa nám javí
ako dielo preňho takmer kľúčové. Možno bolo pre režiséra
spojené s atmosférou nepríjemných okolností, ktoré
sprevádzali jeho vznik. Bolo to v období, kedy trpel
nespravodlivým, niekoľkoročným zakázaním svojho
ambiciózneho filmu Andrej Rubľov (1966), kedy sa mu
nedarilo presadiťdo výroby žiaden zo zamýšľaných
projektov a ani príprava samotného filmu Solaris sa
nezaobišla bez problémov. Dlho mu napríklad trvalo kým
si k literárnej predlohe Stanislawa Lema našiel adekvátny
vzťah a ešte pred nakrúcaním musel pristúpiť na
mnohé kompromisy, ktoré vyplynuli z autorových kritických
poznámok.
Spisovateľove kategorické zásahy do svojej koncepcie
pociťoval natoľko bolestne, že sa rozhodol v budúcnosti
realizovať už len vlastné scenáre, prípadne také,
ktoré mu umožnia plne sa stotožniť s ich myšlienkovým
obsahom. Zároveň si však uvedomil, že ním pôvodne
odmietaný sci-fi žáner, môže byť naopak veľmi inšpiratívny
a významovo nosný aj pre vlastné duchovné, meditatívne
príbehy naplnené filozofujúcou reflexiou. Práve túto
polohu si na Lemovej knihe cenil najviac. Nie dobrodružné,
dramatické epizódy výskumnej misie na dosiaľ neprebádanej
planéte Solaris obývanej obrovským živým oceánom,
ktorý disponuje vysokou inteligenciou. Na predlohe ho
zaujali predovšetkým tajomné dôsledky vyplývajúce z
tejto zvláštnej komunikácie, prejavujúcou sa
materializáciou naliehavých pozemských spomienok,
predstáv, túžob či vnútorných tiesní, ktoré uvádzajú
jednotlivých členov expedície do ťažkých psychických
stavov. Aj keď sú od Zeme vzdialení tisícky
kilometrov a ich telá prekonali bezváhový stav, od
svojich pozemských zážitkov a starostí sa nedokážu
odpútať. Neraz je to to posledné, čo im dáva zmysel
žiť. Preto režisér v expozícii filmu venuje toľko
priestoru vykresleniu hrdinovho domáceho prostredia, ale
aj okolitej prírody, zobrazenej v rôznych výsekoch a významových
okamihoch, ktoré si protagonista vrýva do pamäti a ako
azda najvyššiu životnú hodnotu a spolu s celým
konglomerátom ďalších osobných, kultúrnych i spoločenských
väzieb odnáša spolu so sebou do vesmíru. Zhmotnené
svedomie na planéte Solaris mu potom ponúka jedinečnú,
a žiaľ, často aj priveľmi tristnú možnosť
sebapoznania. V deji načrtnuté alebo dramaticky obšírnejšie
rozvedené motívy hriechu, viny, obete či vykúpenia sa
v nasledujúcich Tarkovského filmoch Zrkadlo (1974),
Stalker (1979), Nostalgia (1983) a Obeť (1986) stávajú
ústrednými témami, obohacujúcimi svetovú
kinematografiu o duchovný rozmer umelecky cennej
reflexie prítomného sveta...
Vladimír Mlčoušek
autor pôsobí na katedre filmovej vedy VŠMU
|
