|
LA STRADA
(CESTA)
La
strada, Taliansko, 1954, čb., 94 min
Sobota 2.máj 2009, 20:00
Skutočná
ROAD-MOVIE od Felliniho.
Hrdinami mýticky nadčasovej existenciálnej drámy sú
hrubý kočovný cirkusový silák Zampano,
jeho pomocnica Gelsomina a povrazolezec
s hanlivou prezývkou Matto – Blázon.
Zampano odkúpi od rodičov duševne obmedzené, pokorné
a naivné dievča – Gelsomina s ním žije osamelým a
zakríknutým životom na jarmokoch, pri táborení na
pustých miestach a v krčmách. Gelsomina a Zampano boli
pre Felliniho skôr zhmotnením duševných stavov, než
postavami z reálneho života. Filozofujúci povrazolezec
a Gelsominin priateľ Matto, ktorého citlivé
porozumenie a vcítenie sa do jej duše sú pre ňu
niečím neznámym, prezentuje myšlienky a poučky Sv.
Františka z Assisi o pokore, spokojnosti, poníženosti
a prostote ducha. Krajiny z Cesty, zvláštny svet
drevených plotov, pustých pozemkov a lúk, popri
ktorých tiahne Zampano s Gelsominou v predpotopnej
motorke s vozíkom, sú odrazom vnútorného sveta
protagonistov. Zampano na ceste surovo napadne Matta –
„Blázna“, ktorý tu opravuje svoje auto a – zrejme
nechtiac – ho zabije. Gelsomina upadne do tichého
šialenstva, Zampano ju jedného dňa spiacu opustí. Kei
o pár rokov neskôr narazí na stopu medzitým už
mŕtvej Gelsominy, znenazdajky ho prepadne zúfalý pocit
strateného života a vlastnej osamelosti. Fellini sa tu
síce nezbavuje inscenačných princípov typických pre
neorealizmus, no na rozdiel od neorealistických filmov
kladie väčší dôraz na vnútorný svet než na
vonkajší. V dobe vzniku film triumfoval po celom svete
a Fellinimu a Masine priniesol mnoho ocenení a veľkú
slávu.
(oficiální text distribútora)
Prístupný:
od 12 rokov
Formát: 35 mm, čb., 94 min
Réžia: Federico Fellini
Scenár: Tullio Pinelli, Federico Fellini, Ennio Flaiano,
Kamera: Otello Martelli, Hudba: Nino Rota
Hrajú: Giulietta Masina (Gelsomina), Anthony Quinn
(Zampano), Richard Basehart ("blázon"), Aldo
Silvani (principál), Marcella Rovero (vdova), Livia
Venturini (mníška)
Ocenenia
1954: Strieborný lev - MFF Benátky
1955: Strieborná stuha Združenia talianskych filmových
novinárov za réžiu (Federico Fellini) a produkciu
1956: nominácia na cenu BAFTA pre najlepší film a pre
najlepšiu zahraničnú herečku (Giulietta Masina)
1957: Oscar pre najlepší cudzojazyčný film a
nominácia na Oscara za pôvodný scenár.
viac: http://www.csfd.cz/film/2615-silnice-strada-la/
Recenzia
O Ceste, ktorej som uveril...
Čo už možno napísať o Felliniho Ceste? Všetko už
bolo napísané, všetko popremýšľané, boli v ňom
nájdené myšlienky, o ktorých snáď ani samotní
autori netušili. A predsa sa o niečo pokúsim, o
niečo, čím Fellini oslovil mňa, o niečo, čo stálo
pri začiatkoch môjho filmového svetonázoru. Felliniho
Cesta bola totiž prvým filmom, ktorý ukázal cestu
mne, cestu k práci filmového režiséra...
Bol to felliniovský fatalizmus, mysticizmus, možno
religionizmus, bola to jeho žonglérska hra s večnými
pojmami, akými sú dobro, zlo, živočíšny
primitivizmus, násilie, filozofia a múdrosť. Fellini
to všetko šokujúco umiestnil do akéhosi ľudoprázdna
ako trojuholník; na jednej strane čisté nepoškvrnené
dobro reprezentované neuveriteľnou postavou Gelsominy,
na druhej filozofiu a múdrosť blázna a na tretej
dokonale vykreslené zlo stelesnené v postave Zampana.
Fellini ignoruje realitu, jeho postavy sa pohybujú a
konajú kdesi na morálne vyprahnutej planéte. Symbolika
je jasná; priestory, v ktorých sa dráma odohráva sú
pusté, špinavé, splývajú s nekonečnou mystickou
hladinou mora. Ale aj v tejto symbolicky mŕtvej krajine
nachádzame societu, je použitá opäť symbolicky, aby
prerušila beh udalostí a zdôraznila hlúposť
človečenstva. Mám na mysli pomerne dlhú scénu
procesie, ktorá tiahne mestom a smrdí zatuchnutou
Byzanciou.
Skutočnú pozornosť Fellini venuje komediantom,
cirkusantom, klaunom, akoby nám chcel pripomenúť, že
práve v prostredí okolo nich sa zrodilo umenie a to
niekde tam, kde si ľudstvo začalo uvedomovať, že je
ľudstvom.
Veľmi zaujímavý je motív pochodujúcich muzikantov.
Kde sa vezmú, tam sa vezmú, prepochodujú zdanlivo
nesúvisiac s príbehom, hrajú a trúbia podivný marš
a zase ako prízrak zmiznú (tento motív nájdeme aj v
iných Felliniho filmoch). Aj táto scéna má svoju
metaforu, je to akési varovanie, postavy kráčajú
stroho a strohý a nemilosrdný je aj ich marš...
Vráťme sa však k trojuholníku, o ktorom je táto
mystická hra. Gelzomina, dievča chudobné na duchu,
čistá, na tomto svete určená k tomu, aby bola
blahoslavená; „...všetko na tomto svete je na niečo
dobré, kamienok, aj ten na niečo slúži, nevieme na
čo, ale má svoje poslanie, i ty, aj keď si škaredá,
slabá na hlavu si pre niečo užitočná...“ (hovorí
Blázon). Zampano je stelesnením zla, človek –
zviera. Niekedy svojim prejavom a oblečením pôsobí
až schematicky. Ale tak to má byť, o jeho jasnej
symbolike vypovedá aj prvé konfliktné stretnutie s
Bláznom, ktoré je aj o tom, že zlo je tu večne a
dobro, žiaľ, len dočasne. Gelsomina nechápe a pýta
sa: „Poznáte ho už dlho?“ a Zampano odpovie: „Až
priveľmi dlho...“. „Už večnosť!“, žiadalo by
sa dodať a metafora by bola na svete. Antony Quinn to
tak majstrovsky dotvoril mimikou, že náš klasik by
povedal „netreba toľko slov...“..
Fellini je pesimista a vie, že aj v tomto príbehu zlo
zvíťazí a vie to i blázon – filozof, vie, že
onedlho musí zomrieť, lebo tak je to napísané v knihe
osudu. A predsa sa tu niekde objavia razantní
pochodujúci muzikanti a muzicírujú svoj marš, teraz
akoby podivne optimisticky. Takto Fellini rozohráva
svoju baladu mystiky a nepísaných zákonov všemocného
vesmíru. Nie je možné nezmieniť sa o hudbe Nino
Rotta, ktorý s matematickou presnosťou vkladá
centrálny motív krásny vo svojej jednoduchosti do
rozličných situácií, od dýchania malých klaunských
husličiek, cez plač celého symfonického orchestra až
po víťazné tóny Gelsomininej trúbky znejúcej do
výšin, čisto a v plnej krásne oznamujúcej nebesiam
„...lebo moje je kráľovstvo nebeské“.
Všetku svoju filozofiu a vierovyznanie Fellini vložil
do poslednej scény filmu. Zampano, večne sa túlajúce
zlo po tejto zemi kľačí dobitý na brehu mora, naraz
zodvihne zrak do tmavých výšin a v tom pohľade je
všetko; strach, bolesť aj výčitka. Fellini napĺňa
posolstvo Blázna „všetci máme na tomto svete svoje
poslanie“. V Zampanovom pohľade je zúfalá výčitka,
výkrik „Prečo je moja úloha ukrytá?“ a kŕčovito
sa rozplače. Nekonečným morom sa film začína a na
brehu tejto nekonečnosti sa aj končí.
Neviem, či je tak, ako som to napísal, možno to už
niekde napísal niekto iný. Neviem. Na tom však vôbec
nezáleží. Rozhodujúce je, ako som to cítil ja. Čo a
ako ma v mojich filmárskych začiatkoch oslovilo a čomu
som uveril.
Martin Hollý
filmový režisér
|
